Prečo tak veľa detí nevie čítať s porozumením: Učíme ich čítať rýchlo a plynulo, ale s vypnutou hlavou

 

Iba máloktorá krajina môže urobiť to čo my – a teda naučiť dieťa čítať bez toho, aby rozumelo obsahu, hovorí odborníčka na čitateľskú gramotnosť.

Slovenské deti majú dlhodobo veľmi nízke výsledky v čitateľskej gramotnosti. V meraniach PISA sa dlhodobo zaraďujeme pod priemer krajín EÚ aj OECD. Ako dobre rozumie textu priemerný slovenský 15-ročný žiak? 

Mám skúsenosti s mladými ľuďmi, ktorých učím na vysokej škole. Očakávali by ste, že na vysokú školu pôjdu tí najlepší žiaci, no ich úroveň čitateľskej gramotnosti býva často problematická. Keby som vám prečítala úryvky ich seminárnych prác… Mnohým študentom spôsobuje ťažkosti koncipovanie svojich myšlienok do textu.

Ako napríklad? 

Vidím, že študenti nie sú zvyknutí čítať dlhý text a vytiahnuť si z neho hlavné myšlienky. Chcú iba prezentácie, s krátkymi definíciami. Hovoria, že na strednej škole im učiteľ nadiktoval poznámky, ktoré na písomke vyžadoval doslova. Nehovorím, že je to všade, ale stretávam sa s tým.

Odborníčka Petra Fridrichová povedala v rozhovore príklad: deti nemajú problém urobiť fyzikálny projekt, ale robí im problém zapísať svoju hypotézu – čo očakávajú, že sa stane, a potom zapísať výsledok projektu. Teda formovanie svojich myšlienok do viet. Ako to vidíte vy? 

Neviem posúdiť, či je problém iba v čitateľskej gramotnosti. Podiel na tom má aj to, ako vyučujeme prírodné vedy. Dlho sa u nás presadzuje taká koncepcia, podľa ktorej sa deti učia cez experimenty, nie cez memorovanie definícií. To sa však nie vždy robí v praxi. Ak žiaci nie sú vedení k tomu, ako viesť experiment – ako si stanoviť hypotézu, navrhnúť efektívny postup a vyvodiť z toho záver –, s podobnými úlohami majú problém.

Ukazuje sa to aj na matematike. Žiakom robia problém práve slovné úlohy. Sú zvyknutí drviť vzorce, definície, počítať desiatky príkladov. Keď je ten príklad zaobalený v slovnej úlohe, nastáva problém.

Prečo robí žiakom čitateľská gramotnosť problém? 

Korene problému sú už v tom, ako učíme deti čítať v prvých ročníkoch. Napríklad keď ich učíme čítať doslovne, bez chyby a ťažiskom sú krasopisné diktáty bez hrúbok. Deti to nebaví, sú z toho otrávené. Aj tí, ktorí v predškolskom veku inklinovali ku knihám, stratia nadšenie. Pätnásťroční mladí ľudia potom v PISA meraniach tvrdia „čítam, iba keď musím“, „nechce sa mi“, „nebaví ma to“. To naznačuje, že škola to robila zle a s deťmi sa to nesie.

Je to dlhodobý problém Slovenska? 

Vo výskumoch v praxi sme už dávno pozorovali, že čitateľská gramotnosť je nízka. Na konferenciách a v zahraničnej literatúre sa už dávno hovorilo o nových prístupoch vo vyučovaní gramotnosti a prinášali sme ich aj na Slovensku. Ale nikto nám nevenoval pozornosť. Až kým sme sa v novom tisícročí nezapojili do medzinárodného merania PISA.

Čo sa potom stalo? 

Všetkých šokovalo, aké nízke výsledky sme dosiahli – umiestnili sme sa na priemere krajín a postupne sme klesali do podpriemeru. Takisto sme sa zapájali do meraní PIRLS, kde sa merajú výsledky detí v 5. ročníku, teda po prvom stupni. Tieto deti v meraniach ako-tak obstoja, držia sa na priemere. Ale 15-roční mladí ľudia podľa PISA majú čitateľskú gramotnosť podpriemernú.

Pamätám si, keď bola v roku 2009 v parlamente debata o tom, ako naše deti zase pohoreli v meraniach PISA. Novinári vtedy obchádzali poslancov a pýtali sa ich, či si niektorú z úloh nevyskúšajú. Utekali pred novinármi, zľakli sa, že ich nebudú vedieť vypracovať. Nie sú to ľahké úlohy, ani naše deti na ne nie sú zvyknuté.

Tretina žiakov je v rizikovej skupine, teda nemá ani základy čitateľskej gramotnosti. Ako to vyzerá? 

Majú veľký problém s porozumením textu.

Čo to znamená? 

Schopnosť porozumieť je veľmi komplexná vec. Porozumenie na základnej úrovni je schopnosť pochopiť doslovný význam a vedieť ho zreprodukovať. Ale nielen to, vstupuje do toho aj dlhodobá pamäť. Teda dať si to do kontextu s predošlými vedomosťami či zážitkami, porovnať to, vyhodnotiť. Učitelia nie sú vedení k tomu, aby deti takto učili. Keď im dávajú úlohy na porozumenie textu, otázky už formulujú tak, aby si znova pýtali iba konkrétne fakty či doslovné formulácie. Ale nie to, ako tomu textu rozumie žiak individuálne, na základe svojej osobnej skúsenosti.

Ako to myslíte? Aké otázky na porozumenie textu učitelia kladú?

Keď učiteľ kladie otázku, očakáva jasnú odpoveď. Buď žiak odpovie správne, alebo zle. Ale význam textu môže byť mnohoznačný, na diskusiu. Žiak môže pri čítaní dospieť k záveru, o ktorom si nie je istý, preto o tom bude diskutovať so spolužiakmi. Toto je porozumenie, ktorému by sa škola mala venovať.

Napríklad? 

Moja študentka mi hovorila, že na strednej škole preberali román Parfum, ktorý už zhodou okolností prečítala, kým ostatní spolužiaci ešte nie. Tešila sa, že má možnosť ukázať sa. Keď povedala to, ako knihe rozumie, učiteľka jej povedala, že je to zle. Lebo v učebnici sa učí história autora a žáner knihy a nie názor na knihu.

Tam je zakopaný problém s kritickým myslením. Ak človek natrafí na pochybný kanál, kde mu naservírujú jednoduchý a ľahko pochopiteľný text, naletí im. Pretože to ho v škole naučili – vnímať jednoznačné a jasne platné pravdy tak, ako sú napísané. Neuvažovať o tom, že sú na diskusiu a majú širší kontext.

Spomenuli ste, že v medzinárodných testovaniach naši piataci majú ešte dobré výsledky. Ale 15-roční sú na tom zle. Prečo je to tak? 

Problém vidím už vo vyučovaní budúcich učiteľov. Študenti učiteľstva na prvom stupni či predškolákov majú predmet Gramotnosť ako jeden z najhlavnejších. Veľa času venujú tomu, ako správne deti učiť základy gramotnosti. To už neplatí pre študentov pedagogiky pre druhý stupeň. Tí študujú zväčša kombináciu dvoch predmetov – napríklad biológia a matematika, slovenčina a dejepis. Učia sa akademické vedomosti v daných predmetoch, ale neučia sa, ako budovať gramotnosť detí. Na našej pedagogickej fakulte sa nám podarilo takýto predmet presadiť, ale aj to len ako povinne voliteľný.

Samozrejme, problém je aj v učebných osnovách. Žiaci sa musia učiť priveľa teórie o jazyku. Naposledy sme sa bavili na predmetovej komisii odborníkov pedagogiky slovenského jazyka, aké vetné členy by sme mohli vypustiť z vyučovania. Natrafili sme na prístavok. Priznám sa, že ja som si ani nepamätala, čo to je. Po dvojhodinovej debate sme sa však nedokázali dohodnúť na tom, že to vypustíme. Naopak, deťom stále prikladáme stále ďalšie úlohy.

Prečo sme dlhodobo tak pozadu v čitateľskej gramotnosti? V analýze o čitateľskej gramotnosti tvrdíte, že prístup k čitateľskej gramotnosti sa na Slovensku polstoročie nemenil a absentovala diskusia o tom, ako má vyzerať. 

Dlhé roky sme tu nemali veľké výskumy. Až v novom tisícročí sme sa zapojili do PISA, ale to už bolo 30 rokov pozadu. Diskusie o tom, ako učiť deti čítať, sa vo svete začali už v 60. či 70. rokoch. U nás v 30. rokoch prišlo niekoľko reformátorov, ktorí upozorňovali na príkladoch z Ameriky, že musíme deti učiť porozumieť textu. Po nástupe komunizmu sa táto metóda zakázala, s vysvetlením, že ide o americkú vec. Zaviedla sa analyticko-syntetická metóda, ktorú máme aj dodnes.

Čo to je? 

Náš jazyk je veľmi jednoduchý, v zmysle fonetickej pravidelnosti. Práve preto sa táto metóda dá u nás tak dobre uplatniť. Máloktoré iné jazyky by to mohli urobiť, Angličania napríklad vôbec.

Prečo? 

Angličtina, írština, dánčina – to sú jazyky, kde je 80 rôznych zvukov a iba 20 znakov. Neexistuje, aby ste sa mohli nabifliť pravidlá ich používania. Preto iba máloktorá krajina môže urobiť to čo my – teda naučiť dieťa čítať bez toho, aby rozumelo obsahu. Naše deti by mali mať oproti iným jazykom takú výhodu, že by sa mali naučiť čítať hravo za tri mesiace a ďalej by mohli trénovať iba porozumenie. A kým by Angličania zvládli základ, naše by už boli ďaleko popredu.

A prečo to tak nie je? 

Pretože sme si vymysleli veľa komplikovaných pravidiel, ktoré deti učíme. Jediný skutočný problém je pritom iba mäkké a tvrdé i. Prvý stupeň je postavený práve na tom, že deti drilujeme v tom, aby si zapamätali vybrané slová. Nehovorím, že je v poriadku robiť hrúbky. Ale ak by sme deti viedli k nadšeniu pre čítanie, samým by im časom udrelo do očí, ak nejaké slovo napísali nesprávne. Tak to robia učitelia v zahraničí pri komplikovaných jazykoch – musia deti neustále motivovať k čítaniu, aby si osvojili pravidlá nie cez nabiflenie pravidiel, ale zmysluplnou skúsenosťou.

Čo to znamená, že slovenčina je foneticky pravidelná, a teda jednoduchšia? 

V zásade je to pravidlo „píš, ako počuješ“. Každá hláska korešponduje s grafémou. Máme samohlásky a, e, i, o, u – ako ich počujeme, tak ich píšeme. Občas sú výnimky, napríklad dz je tvorené dvoma písmenami. Ale to sú smiešne veci v porovnaní s angličtinou. Bežné dieťa sa to naučí za tri mesiace. Princípy písania a čítania šikovné deti bežne pochopia už v predškolskom veku. V zahraničí to trvá deťom dva či tri roky, ale popritom stále rozprávajú o tom, čo čítajú, diskutujú, čítajú ilustrované knihy. Učitelia to musia robiť, aby udržali ich záujem.

Ako napríklad? 

Mám napríklad knihu pre prvý ročník na Novom Zélande. Sú v nej iba obrázky a na každom jednoduché vety. Napríklad: Mama číta. Mama nakupuje. Sú to slová, ktoré sú deťom známe a vedia ich vydedukovať z obrázka. Zároveň sa opakujú a postupne pridávajú aj nové slová. Základom je však zážitok. Dieťa za jeden deň prečíta celú knižku a môže sa doma pochváliť.

Ako v porovnaní s tým vyzerá naše vyučovanie, teda analyticko-syntetická metóda? 

Nie je to zlá metóda, ale má svoje limity. Deti sa učia hlásku „a“, ku ktorej sa priradí písmeno. Potom sa učia hlásky „a, e, i, o, u“. Potom sa pridá prvá spoluhláska „m“ a tvoria sa vety „Mama má Emu.“ Je to jednoduchá a zvládnuteľná metóda. Neponúka však deťom príliš zaujímavé texty. Ako budete diskutovať o tom, či má mama Emu? Naopak, pri spomínanej novozélandskej knižke sa môžete porozprávať, čo mama nakupuje.

Slovenské šlabikáre nenadchnú deti pre čítanie? 

Veľmi dlho trvá, kým deti môžeme zaujať obsahom. Učia sa „Ivo loví ryby.“ To je predsa text o ničom. Ale dá sa urobiť to, že deti popri učení základnej gramatiky zaujmeme iným textom. Predškolákom učiteľky veľa čítajú. Ale keď prídu do školy, učiteľky im už nečítajú, pretože sa žiaci učia čítať sami. Alebo si čítajú iba šlabikár, a to je nuda. Aspoň raz alebo dvakrát do týždňa by im mohli čítať zaujímavé a zábavné texty. Ale čítanka s textami prichádza až ku konci roka.

A prečo učiteľky deťom nečítajú? 

Hovoria, že na to nemajú čas, pretože musia s deťmi robiť veľa cvičení. Keď som si pred pár rokmi čítala učebné osnovy, podľa ktorých sa učia čítať deti na prvom stupni, s kolegom Branislavom Pupalom sme zhodnotili, že je to ako spartakiáda. Boli tam samé rozcvičky, dýchacie cvičenia – všetci naraz robme to isté. Hovoríme, že nám záleží na tom, aby deti rozumeli textu, ale to musíme najprv trénovať.

O aké cvičenia ide? 

Moja študentka robila prácu, pri ktorej sedela na niekoľkých hodinách slovenčiny a zachytávala, ako učitelia vyučujú. A to bola taká nuda – cvičenie za cvičením. Vypĺňali pracovné zošity, rôzne príklady na gramatické javy. Ale keď je naším hlavným cieľom naučiť deti čítať a písať za účelom toho, aby zmysluplne vedeli riešiť úlohy, musíme s tým začať od začiatku. My namiesto toho cvičíme hlavne „techniku čítania“ .

Ako to myslíte? 

Prvý rok dieťa iba píše bez porozumenia, v podstate kreslí písmená. Odpisuje vzor z tabule, potom prepisuje vzor tlačeného písmena do písaného samostatne. Stále sú to iba mechanické činnosti. Kedy sa dostane dieťa k vyjadreniu toho, čo chce povedať? Možno v treťom ročníku.

V analýze o čitateľskej gramotnosti hovoríte o deťoch, ktoré v 60. rokoch museli na domácu úlohu prečítať text doma päťkrát, neskôr aj so stopkami v rukách. Prečo? Aká je teória za takýmto učením? 

Keď som chodila do školy, musela som mame päťkrát prečítať text a ona do čítanky zapísala „päťkrát čítala“. Povedzte mi, prečo päťkrát? Keď dieťa niečo toľkokrát prečíta, už sa to naučí naspamäť. Už to nie je o tom, že porozumie kódu jazyka, ale o tom, že text memoruje. A to nemá zmysel. Poznám učiteľku, autorku výborného šlabikára, ktorá povedala, že v živote nedá dieťaťu čítať dvakrát to isté. Vedieme ho tým iba k mechanickému čítaniu.

Aký to má dôsledok na gramotnosť? 

V PISA odpovedali pätnásťroční žiaci na otázku, aké techniky používajú najčastejšie pri učení sa. Polovica zaškrtla možnosť: „Čítam si text až dovtedy, kým si ho nezapamätám.“ Alebo: „Čítam text stále dookola.“ Toto sme ich naučili v škole.

 

Takže slovenčina je zaujímavá v tom, že deti sa naučia čítať aj bez toho, aby rozumeli obsahu. 

Dá sa to. Keď dieťa zvládne jednoduché pravidlá, text odrapká bez problémov. Pri ťažších jazykoch sa napríklad anglické dieťa nepohne bez toho, aby si muselo domýšľať, dosadzovať ďalšie významy, sledovať, v akom kontexte sa slovo nachádza. Ja takto čítam v cudzom jazyku. Nepoznám všetky slová, ale z kontextu ich pochopím. U nás to netreba. Pamätám si, že moja dcéra prišla domov s tým, že ju musím odmerať pri čítaní. Vzala som stopky do rúk a zistila, že nestihne prečítať 60 slov, ale iba 20. A čo teraz? Mala som ju naháňať ako na pretekoch?

V analýze o čitateľskej gramotnosti hovoríte o tom, že v našich školách je stále prítomný mýtus rýchlosti a plynulosti. O čo ide? 

To bola mantra, ktorá bohužiaľ stále pretrváva. Rýchlosť, správnosť, plynulosť techniky čítania. Ide o postoj, že ak deti dokonale zvládnu techniku, potom začnú textu aj rozumieť. Argumentom je, že deti rozumejú hovorenej reči – hovoríme rýchle a plynulo a rozumejú nám. Takže keď dosiahneme, aby takto rýchlo a plynulo čítali text, príde aj porozumenie. Ale nie je to pravda. Lebo deti čítajú rýchlo aj plynulo a bez chyby, ale vypli si hlavu a ničomu nerozumejú.

Prečo? 

Lebo sa to dá. Koľkokrát sa vám stane, že si čítate nejaký text, a po niekoľkých sekundách si uvedomíte, že vôbec neviete, o čom je? Mne často. Je to tá spartakiáda – naučili sme sa to tak mechanicky, že už nemusíme rozmýšľať. Pri jednom výskume sme stopovali deti pri vyslovovaní slov. Keď jeden súťaživý chlapec zbadal stopky, začal tak rýchlo odrapkávať slová, že ich poplietol, hovoril skomoleniny. Vôbec si to nevšimol. Rýchlosť čítania nesmie predbiehať rýchlosť porozumenia dieťaťa. Dobrý čitateľ číta pomaly a ešte sa päťkrát vráti.

Takže dieťa sa snaží rozumieť tomu, čo číta, ale keď sa učí veľa pravidiel, stratí záujem. 

Pýtali sme sa pri jednej práci prvákov, či rozumejú tomu, čo čítajú. „Ako kedy,“ povedal jeden. A prečo? „Niekedy sa mi nechce, som lenivý.“ A keď nerozumieš, čo urobíš? „Opýtam sa mamy a ona mi to vysvetľuje a vysvetľuje, a potom ahá, pochopím.“ To je metaporozumenie, keď dokáže monitorovať, čomu rozumie a čomu nie. A či to prvák dokáže? Bez debaty. Dokáže rozmýšľať nad svojím poznávaním, ale treba ho k tomu viesť. Ale ak má iba učiteľ hlavné slovo a rozhoduje o tom, čo je zle a čo dobre, niektoré deti rezignujú.

Hovoríte, že situácia s čitateľskou gramotnosťou sa skomplikuje na druhom stupni. Prečo? 

Pretože prídu náročnejšie odbornejšie texty. Ak sa dieťa nenaučí v škole zaoberať sa porozumením textu, zrazu je v 5. ročníku zavalené nárokom, ktorý nedokáže zvládnuť. Zároveň učitelia na druhom stupni nedostali základy, ako podporovať a rozvíjať gramotnosť. Ešte stále to tak je. Keď v piatom ročníku učitelia zistia, že deti nevedia dobre čítať a textom nerozumejú, siahajú po rôznych riešeniach. Najčastejšie im vyberajú krátke výňatky, ktoré im nadiktujú do zošitov, a to sa deti naučia.

Ako by to malo byť? 

Dieťa na prvom stupni zvládne základ a ďalej by sa malo učiť, ako čítanie používať. Už by sa to mohlo učiť aj na prvom stupni, aspoň pár úloh. Napríklad aby si deti prečítali text a urobili si z neho zápisky. Ale základom je pestovať u detí radosť z čítania, nadchnúť ich pre to. Ak dieťa začne čítať knihy aj mimo školy, nebude mať na druhom stupni problém. Ale pokiaľ nie, vznikajú medzi nimi obrovské rozdiely.

Do toho, samozrejme, vstupuje rodinné prostredie. V medzinárodných porovnaniach sa ukazuje, že pokiaľ rodičia vedú dieťa k čítaniu a idú mu aj príkladom, je to pre dobrý prospech dieťaťa rozhodujúce. Vždy budú rozdiely medzi nimi a deťmi, ktorých rodina nemotivuje k čítaniu. Ale ide o to, ako dokáže vzdelávací systém tieto rozdiely vyrovnávať.

Dobrý systém to dokáže, napríklad škandinávsky. Náš to neveľmi dokáže. V medzinárodnom testovaní piatakov PIRLS sme sa ocitli na treťom mieste v miere zaostávania detí zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, za nami africké krajiny.

Ak sa žiak učí iba z poznámok, ktoré mu nadiktoval učiteľ, dokáže sa naučiť učivo základnej školy bez toho, aby mu rozumel? 

Je to vysoko pravdepodobné. Pamätám si, ako pri jednom Testovaní 9 sa deviataci sťažovali, že v teste mali úlohy na také učivo, ktoré nepreberali. Bol to však test na čitateľskú gramotnosť. Nepochopili, že to nie je učivo – že je to iba skúška čítania, že majú odpovedať na otázky z porozumenia textu.

Ako do toho vstupuje internet a fakt, že táto generácia s ním vyrastá už odmala? 

Táto téma je veľmi aktuálna. Internet je úplne iné čitateľské prostredie. Všetko to, o čom sme hovorili, je v tejto dobe ešte dôležitejšie. Musíme deti naučiť rozumieť textom. Pretože texty na internete sú iné – krátke, rýchle, plynulé, je ich kvantum. Ak deti nevedieme k práci s internetom a používajú ho iba samy, naučia sa čítať rýchlo, ale povrchne. Iba surfujú – prezerajú si veci a nechávajú si ich na neskôr. To nevedie k rozvíjaniu všetkých mentálnych procesov potrebným na porozumenie.

Čo s tým? 

Dôležité je, aby učiteľ či rodič viedol deti k používaniu internetu zmysluplne. Teda zadal úlohu, ktorú pod jeho vedením dieťa vypracuje. Nájde si informácie, ktoré potrebuje, preveruje si svoje zdroje a potom z toho urobí závery. To sú aktivity, ktoré ich posunú dopredu. Internet samotný neškodí čitateľskej gramotnosti, ale musíme ho vedieť používať. Musíme sa zmieriť s tým, že ho musíme do vyučovacieho procesu začleniť, pretože internet deti prirodzene láka, zaujíma ich.

Už predškoláci sa stretávajú s internetom, pozerajú obrázky a informácie z celého sveta. Nie je pre nich ešte oveľa zastaranejšie to, čo sa učia v šlabikári v prvom ročníku? Vety ako „Mama má Emu“ a „Ivo loví ryby“. 

Samozrejme. Deti sa vrhli na nové možnosti, na ktoré sa školy nedokázali rýchlo prispôsobiť. Už nemôžeme deťom brať mobily a zakazovať im internet. Treba nájsť možnosti, ako to do školy začleniť.

Prečo je to dôležité? 

Aj keď budeme mať všelijakú modernú techniku, základná čitateľská gramotnosť nás chráni pred jej nástrahami. Keď ju dieťa nemá rozvinutú, podlieha všetkému, čo naň internet vychrlí. Dezinformácie, hoaxy, nepravdy.

Prečo nepomáha porozumeniu textu, keď deti čítajú na internete veľa krátkych a rôznorodých správ? 

Dieťa internetom surfuje, číta si rôzne veci a vytvára si akúsi sieť poznatkov. Všeličo sa dozvie, rozvíja si. Je to rýchle, plytké, s cieľom dopátrať sa informácie. Ale informácia ešte nie je vedomosť. Poznatky sa budujú tým, že ich spájate v hlave. Ak číta knihu od dobrého autora, ktorý zhromaždil informácie a dal ich do kontextu na základe svojich vedomostí, je to hotové dielo, z ktorého sa veľa dozvie. To, čo by si samo na internete nikdy neposkladalo.

Spolupracujete na reforme učebných osnov, ktorá by sa mala rozbehnúť od roku 2026. Ako v nej bude vyzerať učenie čitateľskej gramotnosti? 

V osnovách máme na deti aj učiteľov veľmi veľa požiadaviek – presnosť, správnosť, plynulosť čítania aj veľa teórie o jazyku. Už dlho vieme, že učiva je veľa, ale aj tak naďalej rokmi narastalo. Prioritou teraz je, aby teória o jazyku ustúpila a prioritou bolo porozumenie jazyku. Samozrejme, nechceme rezignovať na poznávanie jazyka, ale musí byť zmysluplné, slúžiace nejakému praktickému účelu. Deti by sa mali učiť rozumieť textu a popritom sa pozastaviť pri nejakom gramatickom jave, na ktorý sme natrafili.

Ako napríklad?

Na zmysluplných úlohách. Napríklad si dieťa vyberie tému a píše o nej nejaký krátky text. A potom si ho bude samo korigovať a popritom sa učiť, prečo urobilo chyby v gramatike. Nemôžeme porozumenie textu odložiť na neskôr s tým, že najprv zvládneme techniku jazyka. Pretože sa k porozumeniu nemusíme už vôbec dopracovať.

Viete povedať konkrétny príklad? Vedel by už druhák napísať napríklad vlastnú krátku rozprávku? 

Už s predškolákmi sme robili úlohy, kde mali napríklad vyjadriť svoje myšlienky cez odkaz vo fľaši. Niektorí to urobili pomocou obrázkov, iní pár tlačenými písmenami, ktoré poznali. Niektorí napísali aj hotové slová. Keď sme potom s tými istými deťmi robili v prvom ročníku po polroku, pozreli sa na nás bezradne, že to ešte nevedia urobiť. Škola im začala servírovať pravidlá, dbá na dokonalosť a deti sa boja vyjadriť nesprávne.

Veď to poznáme aj dospelí. Napíšem celú knihu, a keď ju pošlem na jazykovú korektúru, vráti sa mi červené more. A potom, keď mám napísať úvod, neviem napísať už ani vetu. Bojím sa, či som to napísala správne. Podobne aj my deti zablokujeme. Boja sa vyjadriť, s čím by v materskej škole nemali problém.

Prečo sa deti boja?

Napríklad dieťa číta text a občas si aj niečo domyslí. Často to robia americké deti, ktoré to potrebujú, lebo ešte nerozumejú pre náročnosť jazyka. Ale keď to urobia naše deti, dospelí povedia: „Stop! Nevymýšľaj si!“ Má to dokonca vlastný termín – konfabulácia. Je to, keď si dieťa vymýšľa. Ale deje sa to, keď už dieťa pochopilo, o čo v texte ide, a vymýšľa si, predbieha udalosti.

Mali sme výskum v jednej záhoráckej škole. Deti často robili pri čítaní také chyby, že slovo automaticky prečítali po záhorácky. Prečítali „Jede na kole“ namiesto na bicykli. Namiesto chce byť lekárom prečítali „doktorem“. Hovoríme tomu dialektické paralexie. Dieťa si slovo prečíta, porozumie mu a automaticky si ho preloží do svojho materinského jazyka. A toto dokáže prvák. Tak mi nehovorte, že dieťa v prvom ročníku nerozumie tomu, čo číta. Ale my ho zahriakneme: „To je nesprávne, nevymýšľaj si, dávaj pozor.“ Tak si dieťa prestane vymýšľať, ale bohužiaľ často prestane aj úplne rozmýšľať.

Ako majú rodičia s deťmi pracovať na porozumení textu? 

Dieťa sa naučí jazyk doma. Nie preto, že ho rodič učí hovoriť ako učiteľ. Rodič by sa nemal dať strhnúť tým, aby robil úlohy ako v škole. Nech k tomu pristupujú prirodzene a napríklad si spoločne čítajú. To je to, čo dieťa v škole nemá – obyčajné čítanie si. Lebo rodičia sa niekedy dajú strhnúť – keď dieťa príde domov so zlou známkou, rodič zakáže televízor a prinúti dieťa sadnúť si k stolu a plakať nad knihou. Takto deti odrádzame od čítania. Nech sa rodičia na to vykašlú a iba si spolu s dieťaťom čítajú.

Rodina môjho synovca sa podobne stresovala nad jeho úlohami, tak som si ho zobrala nabok a spolu sme si napísali úlohy. Keď sme ich ukázali jeho mame, preľakla sa: „Veď to nepísal on, ale ty!“ Odpovedala som, že ja som to síce písala, ale on mi to nadiktoval. Ale nadiktoval mi krásny, zmysluplný text. Keby si to musel písať sám, odradilo by ho to a bál by sa napísať to, čo v skutočnosti chce povedať.

Odporúčam rodičom, aby pamätali na to, že dôležitejšia než známky je dlhodobá perspektíva. Dôležité je, aby sme mu neznechutili čítanie po jednej päťke. Motivujme ho ku knihám, nadchnime ho k písaniu a netrvajme na detailoch.

Takže keď si dieťa číta a robí chyby, nemáme ho opravovať? 

Keď si potichu číta s baterkou, nechajme ho tak a buďme šťastní, že ho to baví. Ale je dôležité, aké chyby robí. Pretože existujú aj inteligentné chyby – povie niečo, čo si sám vymyslel. Môžeme sa ho potom pýtať, ako to myslel a ako sa k tomu dopracoval. Pýtajme sa ho pri čítaní: Ako tomu rozumieš? Čo ti to pripomína? Ak si dokáže dať veci z textu do kontextu so svojím životom, to je to pravé porozumenie.

 

Uverejnené v DennikN 5. mája 2022

Zdielať tento článok